Konvenčná biomechanika alignerov
Liečba priesvitnými alignermi využíva sériu na mieru vyrobených „vyrovnávačov“, ktoré postupne upravujú polohu zubov a ich vzájomný artikulačný vzťah. Každý aligner je tvarovaný pri malej, postupnej zmene v postavení zubov. Alignery sa po adaptácii ohýbajú a naťahujú po povrchu zubov. Semiflexibilné vyrovnávače vyvíjajú tlak pri snahe vrátiť sa do pôvodného tvaru a tým umožňujú pohyb zubov. Čím väčší je ohyb, tým väčšia je aktivačná sila vyvíjaná alignerom.
Pri využívaní tejto liečebnej metódy sa veľmi skoro ukázalo, že určité naplánované pohyby zubov sa vyvíjajú nepredvídateľne. Je to spôsobené tvarom a veľkosťou niektorých zubov. Logickým riešením tohto problému bolo umožniť klinikom meniť tvar a retenčnú plochu zubov aplikáciou attachmentov, a tak poskytnúť lepšiu kontrolu síl pôsobiacich na zub. Takto sa zrodila konvenčná biomechanika priesvitných alignerov.
Konvenčný prístup využíva tieto základné pravidlá
Attachmenty slúžia ako primárne rozhranie pre distribúciu síl. Aktívny povrch attachmentu musí byť orientovaný tak, aby maximalizoval interakciu aligner – attachment vo vzťahu k vektorom síl pôsobiacich na zub. Tieto aktívne „tlakové“ povrchy musia byť umiestnené rovnobežne k vektoru pôsobiacej sily. Vizuálne zhodnotenie vektorov síl klinikom postačuje na návrh efektívneho pôsobenia síl pri použití attachmentov. Napriek tomu, že táto filozofia sa uplatňovala mnoho rokov v návrhoch liečebných plánov, bola z vedeckého pohľadu podrobená len obmedzenej kritike. Nové poznatky v tejto oblasti volajú po exaktnejšom prístupe pri voľbe správneho attachmentu a pri zohľadnení pôsobenia síl v liečebnom pláne. Aktívne povrchy, na ktoré je vyvíjaný tlak, teda možno umiestniť tak, aby vyvíjali dostatočnú silu bez ďalších modifikácií potrebných pri výrobe alignera.
Modifikovaný prístup plánovania liečby
Vizuálne hodnotenie pôsobenia síl nie je dostatočne efektívne. Platí to pri liečbe fixnými aparátmi, a teda ani v rámci návrhu liečby priesvitnými alignermi nie je možné pri tomto prístupe presne predvídať interferencie, ktoré môžu spôsobovať nedostatočnú adaptáciu alignera a aktiváciu síl pôsobiacich na zuby. Bez toho, aby sme rátali s týmito faktormi, nie je možné očakávať, že alignery dokážu konzistentne zabezpečiť pôsobenie síl vedúcich k očakávanému výsledku liečby. Attachmenty majú často len podpornú úlohu pri zabezpečení pôsobenia síl. Často výraznejšie pôsobiaci efekt má správna sekvencia alebo kombinácia pohybov, a to bez toho, aby bola integrovaná do tvaru alignera pri jeho výrobe. Filozofia mechaniky založenej výhradne na attachmentoch využíva prevažne predimenzovanú korekciu (napr. pri derotáciách) či zväčšenie aktívneho povrchu attachmentu. Tento prístup môže viesť k zníženiu predvídateľnosti výsledku liečby.
Pre úspešný výsledok liečby nie je možné považovať attachment za jedinú záruku správneho posunu zubov do požadovanej polohy. Je potrebné tiež rešpektovať správne rozkrokovanie liečby (staging), vhodne zvolené limity pohybu zubov (napr. sekvencia expanzia->protrúzia->intrúzia) či zabezpečiť kontrolu pohybu koreňa pri zložitejších a výraznejších pohyboch.